Zrkadlo

Dnes som sa pozrel do zrkadla. Nie je to nič nové, pozerám sa doň každí deň a nikdy sa nad tým nepozastavujem, no predsa, dnes som sa do zrkadla pozrel inak. Ako? Nahnevane, lebo tá moja hriva zas odstáva na všetky svetové i nesvetové strany? Prekvapene, že opäť mám na sebe čierne tričko, čiernu mikinu, čierne topánky a MODRÉ rifle? Unudene, pretože som totálne zrobený a nič nevládzem? Ospalo, lebo je za mnou ďalšia bezsenná a vlastne aj prebdetá noc? Cez hrivu prebehnem kefou, zatrasiem hlavou a vyzerá to obyčajne, poviem si, že zajtra si už určite dám biele tričko, no akosi sa k tomu nikdy nedostanem, poznamenám, že robím pre seba a že som býk (znamenie) a teda toľko aj robím, nuž a šálka sójového kakaa ma prebudí z polosna, ktorý je mojím sprievodcom tretinu môjho života. Dnes som sa ale takto do zrkadla nepozrel.

Keď som sa pozrel do zrkadla, videl som toho Ondreja, ktorý vraj niektorým ľuďom chýba. Ondreja, ktorý tu bol a stále tu aj je. Jednu z mojich súčastí, súčasť môjho JA. Možno si niekto z vás myslí, že som schyzofremik, no nie je to tak. Zdá sa vám, že som k vám iný, že sa mením, no to sa v skutočnosti mení pre vás len môj odraz v zrkadle. S každým z vás takmer denne zažívam niečo nové, iné, spoznávam vás vždy hlbšie a bližšie. Po pol roku mi poviete, že som sa zmenil. No môj vonkajší obraz v zrkadle sa zmenil len pomenej a vnútorný obraz nijako prevratne. Zmenil sa ale ten Ondrej, ktorého vy vidíte v zrkadle, klamete skutočnosť a vytvárate si ma takého, aký by som mal byť podľa vás ideálny. No realitu a zrkadlo nedokážete oklamať nadlho. Ono ja som na sebe zmenil len dve veci, ktoré sa vám môžu zdať prevratné, no pre mňa veľa neznamenajú. Zbavil som z veľkej časti minulosti a viac nie je zmyslom môjho života smrť a pokus priblížiť sa k nej ako sa to len dá.

Zrkadlo sa ale nedá oklamať nadlho. Nie. Ono nie. Vždy nakoniec ukáže toho jediného Ondreja, nech sa naň pozriete akokoľvek. ČI to už bude nahnevane, prekvapene, unudene, či ospalo. Bude to stále rovnaké. Vždy to budem len ja, jediný Ondrej, jedinečný a pritom taký obyčajný, neexistuje však nijaká kópia, nedám sa nahradiť, rovnako, ako každí z vás, ktorí toto čítate.

Zrkadlom ale môže byť aj človek. Môže na vás hľadieť ako jediný stále rovnako, odrážať len to, čo skutočne je a hovoriť vám skutočnosť, hosť občas krutú, pre život veľmi potrebnú. Ja som si takého človeka našiel a vážim si ho nadovšetko. Mnohí z vás ho poznajú, občas sem príde pozrieť, no nikto z vás by nepovedal, že je to on. On ako jediný ma nechce meniť, chce ma prijať takého, aký som, zo všetkými chybami.

A čo, alebo kto, je vaším zrkadlom?