3. Kapitola

Stretnutie a rozhodnutia

  ,,Takže, ak sa chcete dostať na vysokú, na čo určite všetci máte, musíte zmaturovať a na to vás ja mám pripraviť. To, že máte pred sebou ešte kopu učenia, to vám je dúfam jasné a verte, že ja vôbec nepodporujem lajdáctvo a zapotíte sa pri mne. No samozrejme, zároveň preferujem názor, že vlk sa má nažrať a ovca má zostať celá. Takže, spoločne toto obdobie až do maturít si užijeme ako najlepšie to pôjde, môže byť?“ opýtal som sa na hodine zo štvrtákmi, ktorú som mal poslednú v ten deň.

  Z triedy sa ozvalo jednohlasne, hej, a preto som ich prepustil o desať minút skôr. Je pravda, že som to myslel vážne, ba dokonca som trochu zveličoval, no ak majú skutočne prejsť maturity, tak toto im určite pomôže. Nie je nič lepšie ako negatívna a zároveň pozitívna pravda do budúcna a podpora v dobrom i zlom. Už som to mal vyskúšané a zatiaľ mi rukami neprešiel študent, ktorý by nezmaturoval. Bol som tomu rád. Napriek tomu, že za mnohými ,,zlými“ študentmi, ako ich nazývali, bola len lenivosť alebo osobné problémy, vždy sa mi akosi podarilo premôcť ich lenivosť a nakoniec predsa len prešli. Či už menej alebo z viac obtlčenými ušami, no predsa. Osobne som nikdy neschvaľoval ten typ výchovy ako zlé známky, kopec písomiek a podobné ,,výchovné“ metódy, ako niektorí moji kolegovia, skôr naopak, snažil som sa dosť svojským spôsobom vyriešiť problémy. Vyšlo mi to vždy, nemal som problém s tým, že by niekto sa na mňa sťažoval.

  Vošiel som do svojho kabinetu, o ktorý som sa delil s mojom kolegom, starším profesorom matematiky, no to mi bolo jedno. Bol to sympatický človek, no predsa len, podľa môjho názoru bol na všetkých priveľmi mrzutý a preto nemal veľa priateľov. Snažil som sa ho presvedčiť, aby sa viac otvoril, no odporoval mi a tak som sa uspokojil aspoň s tým, že sa občas vyrozprával mne. Náhodou, naše občasné posedenia boli veľmi poučné pre moje JA, určite som sa veľa toho naučil o ľudskej náture. Napriek tomu, ako dlho som žil som sa ešte stále učil, akí sú ľudia, aké sú ich slabiny, čo sú ich silné stránky a škola bola vlastne jedným veľkým laboratóriom, kde som skúšal rôzny prístup k ľuďom, skúmal ich reakcie a učil sa. Vedel som, že budem na tomto svete ešte veľmi dlho a preto som sa učil žiť s ním tak, ako sa vyvíjal a ľudia v ňom tiež.

  ,,Ahoj Marc!“ pozdravil som svojho priateľa a hoc ten mi len kývol hlavou, vedel som, že to je veľmi dobré, lebo on sám sa nezdravil asi nikomu. Navyše, bol zahĺbený do akejsi roboty a teda asi nebolo práve najrozumnejšie púšťať sa s ním do konverzácie. No mal som koniec dňa a teda som bol celkom rád. Nie, že by som do školy nechodil učiť rád, no predsa, doma som si mohol oddýchnuť. Vedel som, že aj tak o desať, maximálne o pätnásť rokov budem musieť odísť. Ľudia si jednoducho musel časom všimnúť, že nestarnem a predsa to nie je obyčajné. Najprv sa začali šíriť klebety, neskôr sa o tom začalo šepkať a nakoniec to už boli otvorené otázky a to som ja nemal veľmi rád.

  Zbalil som si preto všetky svoje veci a vyšiel na ten deň zo školy, aby som sa pobral domov. Cestou som ešte zaskočil do neďalekého supermarketu a kúpil som si žiarovky. Hoc osobne by som ich k životu nepotreboval, asi by si susedia všimli, že niekto chodí po mojom dome a zavolali by hasičov. Preto som svietil, aspoň jednou lampou, celú noc a práve tá lampa mala akúsi zázračnú schopnosť vysávať tie ,,šetrné“ žiarovky za polovicu času, ktorý mali napísaný na krabici. Kúpil som teda žiarovky aj nejaké tie papiere, ktoré som potreboval na tlačenie nejakých projektov, ktoré som chcel ukázať študentom, aby sa konečne chytili aj oni a ja som si mohol aspoň na jednej hodine trochu oddýchnuť. Možno to znie bizarne, že nesmrteľný aby oddychoval, no predsa, fakt, tá práca je veľmi náročná aj pre niekoho ako som ja a nieto pre obyčajného smrteľníka.

  Cesta domov mi netrvala ani tak dlho, ako mi trvala obyčajne, takže som prišiel skôr a nemal som doma čo robiť. Internetové hry, ktoré som hrával som mal presne vymerané na určitý čas a preto som čakal tých pár minút, dokým sa to všetko neskončí.

  Netrvalo dlho a mohol som zasadnúť za PC a vybaviť si bežné povinnosti ako správa niekoľkých fór, mnohé RPG hry cez Internet a podobné veci, ktoré mi skracovali ten nekonečný čas, ktorý som musel tráviť doma, pretože som nemohol ísť von. Netrvalo ani tak dlho a ani som nestihol dokončiť všetku robotu, keď sa ozvalo cez môj byt klopanie na dvere. Otočil som hlavu smerom, odkiaľ vychádzal zvuk a bol som celkom prekvapený. Nestávalo sa často, že by mi niekto klopal na dvere a už vôbec nie cez deň. Zväčša ku mne chodili, aj to nebolo často, nesmrteľné návštevy od všelijakých rôznych klanov roztrúsených po celej Európe a predávali mi ponuky, aby som sa k nim pridal. Všetkých som ochotne vypočul, no nikomu som nedal kladnú odpoveď. Vedel som, že som jeden z mála posledných voľných, ktorí ešte chodia po tejto zemi a nezodpovedajú sa nijakému vodcovi klanu. Neviem, nikdy som v tom nevidel nič dobré, aby som musel poslúchať niekoho, koho som dovtedy nepoznal a navyše, prečo by som mal popierať svoje názory na to, že sa dá žiť s ľuďmi aj v symbióze a netreba ich zabíjať?

  Vstal som a podišiel som k dverám. Akási sila ma ťahala skôr od nich ako k nim, no predsa len som ich otvoril a vzápätí ma môj strach a neistota opustili. Celkom ma prekvapil upír, lebo hneď som vedel, že to je upír, ktorý stál v mojich dverách.

  ,,Jaron!“ zvolal som nadšene a usmial sa na svojho dávneho priateľa.

  ,,Cyrdan...“ odvetil pokojne Jaron a pousmial sa nad mojím výbuchom radosti. Áno, bol to priateľ, jeden z najlepších. Dlho sme sa síce nevideli, pretože sme sa rozišli už asi pred troma storočiami, no predsa, nikdy som ho neprestal považovať za svojho priateľa a veril som mu na život a na smrť.

  ,,Čo ty tu robíš, myslel som si, že si niekde v Ázií, aspoň také som mal naposledy správy, keď som ťa hľadal...“ odstúpil som, aby mohol vojsť a Jaron vďačne moje gesto prijal a usadil sa mi v obývačke.

  ,,No, áno, teraz je prevažne moje bydlisko v Ázií, vo vysokých skalách Tibetu, pridal som sa ku klanu Bielych vlkov. Než mi začneš niečo hovoriť o tom, že som bol nezávislý, tak ma vypočuj dobre?“ povedal na rovinu a ja som si spomenul na to, aký je Jaron upír. Slová, skáče rovno ,,na vec“ nie sú pri ňom až také zložité. Vedel som ale, ako vie zápalisto presadzovať svoj názor, aj keď bol v skutočnosti a v obyčajnom živote ľadovo chladný.

  ,,Počkaj Jaron. Ak si si istý, že je to pre teba najlepšie, nebudem ti nič vyčítať. Ty si vždy bol z nás dvoch ten rýchlejšie mysliaci, tak sa neštvi a nechaj to tak. Nebudem ti do života špárať...“ upokojil som ho. Bol som si vedomý toho, že ak sa nezmenil a pri nás je zmena veľmi neobyčajná vec, tak mu postačí toto upokojenie a spľasne.

  ,,No ako myslíš, myslel som si, že budeš ako Lilliana, tá mi vypapuľovala, že čo sa ona sama terigá svetom, keď aj jeden z tých mála, ktorých mala za vzor sa pridali na niekoho stranu. Ona sa ešte hrdí tým, že je nestranná, no myslím si, že ani ju to neobíde, proste, v tejto dobe je nebezpečné byť sám!“ pohodlnejšie sa usadil v kresle a uprel na mňa svoje sivé oči, ktoré hrali kde-tu až bielou. Nikdy som nechápal, ako môže mať také oči, keď sme mali takmer všetci hnedé alebo čierne oči, no predsa len, Jaron bol originálny, aspoň v tomto.

  ,,Hej... Lilliana...“ uškrnul som sa a spomenul si na malé dievčatko, ktoré mu sme dali s Jaronom život. Stratilo sa v tajgách Ruska a keď sme ho našli bola na pokraji smrti. Jediným riešením sa nám vtedy javila len premena dievčatka na upírku a tak sme aj urobili. Nikdy som neľutoval, že som jej dal život, lebo to bolo živé, veselé a energické mladé dievča a istý čas mala aj o mňa záujem, no veľmi taktným a presvedčivým spôsobom som ju utvrdil v tom, že nikdy s toho nebude môcť byť nič viac. Nakoniec si našla nejakého mladého upíra asi v jej veku pri našich potulkách svetom a osamostatnila sa od nás, viac sme ju už nemali čo učiť a ona bola vždy aj tak nadaná, aby to zvládla aj zo samotnými základmi upírej výchovy mladých.

  ,,Ako sa má? Nevidel som ju niečo cez pol storočia a poviem ti, že mi je už tak trochu smutno za jej veselým a nákazlivým smiechom. Hádam len pri nej ma boleli brušné svaly od toho, koľko som sa smial...“ áno, to boli časy, na ktoré nikdy nezabudnem...

  ,,Zhodnotil by som to tak, ako asi najskôr čakáš, ako obyčajne. Čo by našu mladú priateľku a chránenkyňu mohlo rozrušiť, samozrejme okrem prestupu jedného z jej otcov do klanu akýchsi ,,tibetských beštií“, ako to ona nazvala?“ uškrnul sa a ja som sa rozosmial. Áno, konečne. Smiech mi veľmi chýbal a tieto steny mi už začínali liezť na nervy. Aspoň, že som musel dávať pozor na Auroru, pretože by som sa tu asi zbláznil.

  ,,No samozrejme, jedine to ju dokázalo pekne rozohniť. Viem, že bola vždy výbušnej povahy, no toto ju muselo skutočne vyvrtnúť do vesmíru. No ale čo, vždy som jej hovoril, že by sa mala krotiť, že pravdepodobne dostala asi tú ohnivú postavu do vienka nejakým nepodareným génom a aj keď jej nesmrteľnosť pristane a je skutočne nádherná, vydržať pri nej a pri jej povahe niekoľko rokov je už trest asi...“ poznamenal som tentoraz ja a Jaronov úsmev sa zmenil na tichý smiech. Áno, nijako sa nezmenil.

  ,,Prišiel som ale s jednou ponukou a nepozeraj na mňa zle, netýka sa to ničoho podobného ako pozvanie do klanu!“ povedal hneď, keď videl, ako som sa zatváril. Vedel, že ja som zásadne proti vstúpeniu do klanu a vždy ma v tom podporoval, ba dokonca som mal ten pocit, akoby ma podporoval aj v pozícií, keď on sám už klan mal, no jeden si nemôže byť nikdy istý.

  ,,Vieš, nie je to ani tak ďaleko, čo má byť ďalšie stretnutie našej rasy, to asi dobre vieš,“ samozrejme, stretnutie upírov! Podľa starého a vlastne ani nepísaného zákona sa naša rasa raz za storočie stretávala niekde v odľahlých končinách a prediskutovala všetky problémy, ktoré za toto obdobie nastali, privítali nových členov, povedali im zákony, ktoré naša spoločnosť vyžadovala a po niekoľkých dňoch sme sa rozišli. Tým, že nikto z nás nemusel spať a dokázali sme hovoriť omnoho rýchlejšie ako ľudia sme si dokázali vysvetliť veci úmerne rýchlejšie. ,,A niekoľko klanov z Ázie ťa v mojom i ich mene prosí, aby si pomohol s prípravami, ktoré sú potrebné. Stretnutie sa totižto prekladá na skorší termín, pretože v našom svete sa začína šíriť chaos a klany sa začínajú združovať, lebo sa boja. Hlavne tie, čo sú v Amerike. V poslednej dobe tam vraj niekto vraždí upírov a doteraz sa nenašla stopa, ktorá by smerovala k dolapeniu toho, kto to robí. Znepokojuje to už aj ostatné klany po celom svete a preto sme rozoslali našich priateľov do celého sveta, aby oznámili naše želanie všetkým, ktorým môžu a tí, aby to odovzdali ďalej. Nebude to síce trvať práve krátko, no musíme mať pripravené miesto, ktoré môžeme kedykoľvek využiť, keď to bude potrebné. Náš klan chce vedieť, či by mohol s tebou počítať, keďže už tu máš zázemie a máš prehľad o tom, kto kde je, aby si vedel povedať, ktoré miesto by bolo na takéto zhromaždenie to pravé.“ Obyčajne Jaron nehovoril až tak vážnym hlasom, no toto bolo skutočne dôležité. Pochopil som síce vážnosť situácie, no tak trochu som neisto stále pred toľkou zodpovednosťou. Hádam asi po tretí krát vo svojom živote som nevedel, kam sa vybrať. Na ktorý smer otočiť svoje plány, lebo hoc bola žiadosť naliehavá a oprávnená a ja som vedel, že by som mal urobiť to, o čo ma žiadajú, predsa len tam boli pochybnosti. Boli, cítil som ich veľmi jasne a cítil som, že vo mne čoraz viac a viac rastie odmietnutie. Nemohol som to ale nechať tak, nemohol som odmietnuť to, čo bolo také dôležité pre moju rasu. Hoc som pomáhal ľuďom, keď ich napadol upír a zväčša som toho upíra zabil, predsa len som si vážil svoj druh o máličko viac, ako ľudí, aj keď som sa za to často hanbil.

  ,,Jaron, myslím, že v tomto okamihu ti neviem dať odpoveď. Poď sa so mnou prebehnúť a ja ti ešte dnes dám odpoveď na tvoju otázku, dobre?“ to bolo asi najlepšie riešenie, ktoré som v tom okamihu dokázal zo seba dostať. Vedel som, že je to potrebné, no musel som najprv v sebe samom nájsť dosť argumentov, aby mi moje vnútro dalo pokoj.

  ,,Dobre, vlastne by som povedal, že to je tvoje bežná reakcia. Čakal som ju,“ priznal popravde a spoločne sme sa pustili po večerných uličkách mesta smerom k horám na východe. Nehovorili sme, obaja sme boli ponorení do svojich myšlienok a tešili sme sa s toho, že môžeme byť spolu. Vedel som ale, že rovnako ako mňa, tak aj jeho máta v kútiku duše všetko to, čo mi povedal v mojom byte, a že moja odpoveď môže všeličo zmeniť. Bol som si toho vedomí aj ja. Bol som celkom v našom svete známy, už som si za tých pár tisícročí dokázal vybudovať solídne postavenie v politike všetkého, čo sa deje vo svete, ba dokonca som mal možnosť vidieť aj to, čo nik iný vidieť nemohol.

  Nakoniec sme prišli na kraj mesta a pustili sa do behu, ktorému by sa nevyrovnal žiaden človek, ba ani keby išiel v aute. Tesne za tabuľou označujúcou koniec mesta sme odbočili do lesa a tam sme sa konečne stali tým, čím sme boli. Skutočne som si vychutnával ten pocit, keď som mohol nechať na malú chvíľku všetky myšlienky za sebou, pretože som bol rýchlejší ako oni a mohol som si vyprázdniť hlavu. Onedlho som zacítil vôňu koristi a znova som zabočil, hlbšie do lesa, ďalej, kde terén pomaly začal stúpať a napovedal o tom, že neďaleko sú hory. Netrvalo až tak dlho a svah bol odrazu omnoho strmší. Nie, že by mi to robilo až taký problém pre mňa a Jarona, no zaručene to bol problém pre korisť, ktorú som vycítil na poriadnu diaľku. Jaron ma len ticho nasledoval, skákal za mnou rovnako obratne, ako som skákal ja a nechával sa viesť. Dokonale veril môjmu orientačnému zmyslu a vedel, že tu som už dosť dlho na to, aby som vedel, čo robím. Napokon som zastal neďaleko malej čistinky, ktorá bola akousi záhadnou prírodnou silou vtesaná do skalnej steny a zastal som. Jaron sa postavil hneď vedľa mňa a otočil sa na mňa zo spýtavým pohľadom ukazujúc na medveďa, ktorý sa akurát hostil na nejakej lesnej vysokej zvery.

  ,,Hej!“ odvetil som mu potichu a uškrnul som sa. Hádam nezabudol na náš osvedčený spôsob lovenia divej zvery. Naučili sme sa to akosi sami, dohodli sme sa čo a ako a mali sme radi tieto naše hry. Navyše, v poslednej dobe tu vraj boli medvede premnožené a teda som sa vystrel a pokojne som podišiel ku medveďovi tak na desať krokov a prihovoril sa mu jemným hlasom.

  ,,No čo maco, čo myslíš? Aj ja budem tvoja korisť? Sme tu sami, tu, na streche toho ponurého sveta okolo nás a ja ti nemám kam ujsť. Poď si ma vziať,“ nabádal som ho. Ticho, nežne, no tak, aby ma počul. A že ma aj počul. Nechal svoju mŕtvu korisť korisťou a pozrel na mňa svojimi temnými očami. Potom sa postavil na zadné, medvede vtedy cítia omnoho lepšie pachy okolia, a hrozivo sa pokúsil zarevať. Nestihol však dokončiť svoje predstavenie, keď ho odzadu prigniavila Jaronova sila a váha a Jaron bezpečne našiel miesto, kde sme takmer bezbolestne ukončovali zvieratám život. Nemali sme ani jeden rád pohľad na utrpenie a keď sme už skutočne zabíjali, robili sme to čo najviac bezbolestne. Priečilo sa nám myslieť už len na to, aké to musí byť pre toho medveďa či iné zvieratá, na ktoré sme pri svojich potulkách stretli.

  Medveď bol mŕtvy a ani si nestihol uvedomiť, že sa niečo stalo. Jaron nezabudol napriek storočiam. Rýchlo a bezbolestne, no ladne a svojím spôsobom hrozivo. Kým ja som totižto zamestnal medveďa svojimi slovami, on sa odkradol cez okraj lúky medveďovi za chrbát a potom po ňom skočil.

  Niekto by povedal, že to bola ukážka našej brutálnej moc, no krv, ktorá s medveďa vytekala nám poslúžila na to, aby sme nemuseli zabíjať nevinných ľudí a to nám hádam všetci odpustia. Museli sme totiž niečo jesť a niekto kedysi dávno objavil moc zvieracej krvi. Síce to nebola plnohodnotná strava, regenerácie upírov ju dokonca nedodržovali, bežne sa medzi nami našli takí, čo pili len túto krv a ľudí nechali žiť tak, ako žili už dlhé veky.

  ,,Poď Jaron, poď vyššie...“ povedal som nakoniec, keď sme sa nabažili krvi dosť na to, aby sme vedeli odolať lákaniu čohokoľvek iného počas nasledujúcich niekoľko týždňov.

  ,,Idem ale prví...“ odvetil a vyzerali tentoraz on ako prví a ja ako jeho tieň za ním. Miloval som hory tohto kraja, bola tu nádherná príroda a vždy sa dalo nájsť veľa jedinečných druhov zvierat, ktoré by som inak nenašiel nikdy inde. Aj teraz som sa nechal unášať spomienkami v nádhernom lone Matky Prírody a bežal som za Jaronom, kamkoľvek šiel. Zastavil až vtedy, keď vyšiel na samý vrchol hory a uzrel v diaľke východ slnka. Náš výlet sa pretiahol dosť a ja som si toho ani nebol vedomý. V tom okamihu ma prepadlo opäť všetko to, na čo som myslel predtým a pozrel som sa na Jarona. Áno, chcel moju odpoveď.

  Otvoril som teda ústa a ešte pred tým som si naplno premyslel moju odpoveď.