VII. Kapitola

Prípravy

(V tejto kapitole sa vraciam ku podstate príbehu a posuniem ho ďalej. Keďže ústrednými postavami sú Alica a Cyrdan a vývoj ich životov, tak práve od tejto kapitoly budem posúvať ich príbeh ďalej. Ospravedlňujem sa za taký rozsiahly a možno nudný začiatok, no už to bude zaujímavejšie a hádam i kvalitnejšie napísané. Na prípadné zmeny si vyhradzujem právo, aj ja som len človek a môžem sa mýliť. Ďakujem za pochopenie. Váš Soul :) )

   Netrvalo mi až tak dlho, aby som sa zabral do príprav na školský výlet naplno. Aj mňa samého prekvapilo, akú skrytú radosť vo mne tento na pohľad obyčajný výlet vyvolal. Ak to tak malo ísť ďalej, tak som reálne uvažoval, že budem decká brávať na také výlety i častejšie. Niečo v mojom vnútri mi ale našepkávalo, že je to skôr kvôli ľuďom, s ktorými tam mám ísť a nie kvôli tomu výletu, kam sme sa chystali. Mal som rád svoju triedu a vážim si ich doteraz, hoc v porovnaní so mnou boli všetci maličké mláďatká a nemali by sa mi rovnať. Vyrovnali sa mi. Rovnako, ako sa mi vyrovnali všetky zvieratá, ktoré som počul aj počas toho, ako som prednášal na hodine.

  Hlavne v tomto som sa líšil od mojej rasy. Väčšina brala ľudí ako korisť, či menejcennú rasu, no pre mňa bol a vždy bude život životom a je jedno, aký druh ho žije. Lovil som len preto, aby som prežil, neprejedám sa, skôr naopak, týram sám seba, aby som zachránil čo najviac zvierat. Na ľudí som málokedy siahol ruku, aj to len vtedy, keď to bolo v obrane slabšieho. Aj Jarona som zachránil počas našich potuliek v Rusku. Bol úplne zoslabnutý a vyhladovaný, nevládal poriadne ani chodiť a ak by som vtedy nezakročil, tak ho zabijú. Neboli na to potrebné žiadne kríže, svätené vody, či iné kraviny, ktoré sa na nás ,,ujali“ podľa legiend. Keď človek vedel ako, mohol nás zabiť. Nikdy som presne nepochopil, ako to dokázalo pár jedincov na tejto zemi a asi ani nepochopím ale predsa, nikdy som sa tým nezapodieval a ani som sa neplánoval tým zaoberať. Bolo to príliš vzdialené. Jednoducho som zabil pár ľudí a hotovo. Nebolo to pre potešenie, či jedlo, jednoducho som zachraňoval slabšieho.

  Ale dosť môjho života. Storočia v samote človeka, ba i upíra zmenia. A záleží len od osobnosti, ako veľmi a či k lepšiemu alebo k horšiemu.

  Plánoval som výlet na týždeň pred vianočnými prázdninami, zdalo sa mi to príhodné aj pre usporiadanie Stretnutia. Mal som mať pri sebe mobil a vraj je tam aj internet, takže som mal byť plne on-line. Nepáčilo sa to síce ani Veronike a asi Bastianovi, no ja som sa im nezodpovedal a bol som slobodný, takže voči mne nemohli zakročiť. Videl som, že ich to štve, no akceptovali to nakoniec a uvítali povinnosti, ktoré som zo seba previedol na nich. Nechcel som túto povinnosť, no ak mala byť vyhubená naša rasa, tak som sa musel povzniesť nad svoju hrdosť a urobiť to, čo je správne.

  Víkend ubehol ako voda. Celé dni i noci som bol na telefóne a obiehal všetky moje známosti, aby som rozšíril správu o blížiacom sa Stretnutí do celého sveta. Podarilo sa mi obehnúť všetko, čo som potreboval a ostatok, no, tam som sa spoliehal na skúsenosti a kvality Spoločnosti Mesiaca. Vyberal som starostlivo a nepochyboval som o šikovnom vodcovi v Bastianovi a šarmantnej diplomatke Veronike.

  Pondelok ráno som celkom vysmiaty zamieril do školy. Tak ako minule som sa mal s triedou stretnúť o niečo skôr, ako sa obyčajne začínala škola a teda som musel z domu vyraziť ešte pred tým, ako sa rozvidnelo. Sneh ma ani neprekvapil. Vedel som, že dnes to bude síce rušné, lebo študenti boli vždy rozptýlení z prvého snehu v roku a teda na nich budem musieť ísť asi z niečím zaujímavejším. U štvrtákov to až taký problém nebol ale pri prvákoch, no tak to si budem musieť premyslieť. Matematika nebola veľmi obľúbený predmet, aj keď som ho učil ja, ako minule veľmi trefne poznamenal Marc.

  Presne ako som predpokladal, Marca som už našiel v kabinete opravovať písomky a teda som sa mu len narýchlo pozdravil a s ospravedlňujúcim úsmevom som kývol k triede. Len zdvihol prst na znamenie, že všetko je OK a teda som ho nechal ponoreného do opravovania. Vedel som, že opravovanie berie veľmi vážne a preto som ho nikdy ani veľmi nevyrušoval.

  Stačilo, že som vyšiel na chodbu, kde som mal triedu a počul som vravu mojich študentov. Bolo ich dosť, počul som určite Anette, Pedra, Kristiána, či Gregora. Na to som mal sluch veľmi dobrý, aby som počul také prenikavé hlasy, ako boli tie ich. Aj na hodine ma oni vždy rušili, aj keď som to nedával najavo. Akú-takú toleranciu rozprávania som mal, zase sme neboli v koncentračnom tábore ale v škole, no občas som to musel ráznejšie ukončiť, lebo to už prerástlo tú pomyselnú hranicu.

  ,,Dobré ráno...“ ozval som sa opretý o dvere, ktoré nechali neprezieravo otvorené.

  ,,Dobré ráno...“ takmer zborovo sa ozvali, niektorí čisto len pudovo, trochu som ich zaskočil. Ale zvykli si. Na mňa sa asi dalo len zvyknúť.

  ,,Tak, čo pre mňa máte?“ opýtal som sa otázku som smeroval do celej triedy. Popri tom som si sadol do kresla a vyložil si nohy na jednu latku pod stolom. Rád som tak sedával, bolo to hádam najpohodlnejšie. No, samozrejme okrem nôh vyložených na stole, ale tak, slušnosť je slušnosť.

  Ako prvá sa ozvala, presne ako som predpokladal, Monika, vždy hovorila za celú triedu a vedela si svoj názor presadiť, aj keď nie priveľmi nasilu. Mal som proste šťastie na triedu. Našlo by sa síce pár rušivých elementov, no to sa dali nájsť asi všade. Určite som sa na to chcel opýtať Marca. ,,Vybavili sme tú chatu, nebude problém s ničím. Juliette nám už zohnala číslo na prevádzkovateľa tej chaty, takže sme si to všetko vybavili na ten termín, ako sme sa dohodli pred víkendom. Je to takmer zadarmo, keďže Juliettin otec je v tej firme, ktorej tá chata patrí a očakávajú nás tam budúci pondelok niekedy pred obedom. Počítali sme to, ak to chceme stihnúť, tak budeme musieť vyraziť na letisko o piatej ráno, o šiestej letí lietadlo do Solt Lake City a potom je sú to ešte dve hodiny autobusom, ktorý sme si už objednali a platíme si to my. Rodičia i my sme naliehali!“ poslednú vetu zdôraznila a ja som len s úsmevom prikývol. Prakticky som to musel len uhradiť, Monika, Juliette i Jane boli veľmi nadané a vedeli všetko zorganizovať, takže som to prenechal im a oni ma nesklamali. No nepotešili by vás také tri šikovné dievčatá?

  ,,Ste pobalení?“ opýtal som sa s úsmevom a dokým zazvonilo na hodinu, stihol som sa dozvedieť o každom niečo, čo si plánoval vziať, čo by si chcel pozrieť na výlete alebo čo by chcel robiť. Od lyžovačky až po pozeranie televízora. Skutočne pestrá zbierka nápadov, aspoň  o ne nebola núdza, keď sme robili plán na sedem dní. Aj to sme mali asi urobiť pred tým, ako sme išli preč, i keď osobne som mal rád aj improvizáciu, vždy pri nej bolo viac srandy, vzrušenia i spomienok. Spomienok nielen na to, čo sme robili ale i na to, čo som musel robiť, aby som sa k tej onej činnosti dostal.

  ,,Cyrdan?“ začul som hlas, ktorý by som spoznal medzi tisíckou rovnakých. Ani som sa nemusel otáčať, aby som vedel, že práve Alica stála za mnou po našej spoločnej hodine. Podľa toho, čo som počul (no, vlastne nepočul) už nikto okrem nej v triede nebol, čo ma celkom prekvapilo, ona sa vyhýbala našim stretnutia vo dvojici a ja som nechápal prečo. Nie, že by ma to veľmi trápilo, musel som na ňu dávať pozor, no to nezaberalo aj oblasť starostí voči mne.

  ,,Áno, Alica?“ opýtal som sa a otočil som sa jej tvárou v tvár.

  ,,Mohla by som sa s vami porozprávať, keď budete mať viac času?“ tá otázka znela tak neisto, i v jej očiach sa zrkadlil podivný strach. Trochu som sa zľakol, čo sa preboha stalo? Bol som preto veľmi stručný a ústretový. Vedel som ale, že ma ešte čaká jedna z hodín, kde som sa musel plne sústrediť, aby študenti pochopili, čo vlastne chcem povedať.

  ,,Samozrejme. Po škole ťa čakám v parku. Budem na lavičke, ktorú som ti ukazoval už pri tvojom vstupe na školu. Musím teraz ale ísť, mám jednu z náročných hodín a potrebujem si vyhľadať ešte pár vecí, takže ak ma ospravedlníš,“ pozdravil som ju a rýchlo som zmizol na chodbe v dave ľudí. Nezdalo sa mi, aby niekto, ako ona žiadala práve človeka (upíra) ako ja o pomoc. Ale veď po škole sa pravdepodobne dozviem viac.

  Prváci a akurát trieda, v ktorej som sa necítil práve najlepšie. Akoby ich niekto nevychoval alebo sa stretla akurát partia tých najhorších, akí na škole boli, to som nevedel. Vedel som len, že sa mi v tej triede neučilo dobre a práve s nimi som musel preberať náročné učivo, ktoré museli zvládnuť a to bude pri nich asi dosť veľký problém. Zle som na nich totižto nedokázal ísť, prísnosť na nich nefungovala a dobrota? Za dobrotu na žobrotu sa hovorilo a pri nich to platilo dvojnásobne. Neveril som väčšina študentov v tej triede, samozrejme česť výnimkám. A práve to som si musel odučiť.

  Bola to skutočne divočina, ako by si uľavil Jaron po náročnej úlohe. Ako som predpokladal, popri učive som sa musel sústrediť aj na to, aby som ich uzemňoval. Všetko zaklincoval mobil, ktorý mi naliehavo vibroval vo vrecku. Musel som zdvihnúť, volal Bastian a oznámil mi, že všetko je tak, ako som chcel. Dostať ich po tom telefonáte opäť do akého-takého kľudu bola priam nadľudská úloha, aspoň, že ja som človek nebol.

  ,,Tak, akí boli?“ ozval sa Marc, len čo som vkročil do kabinetu.

  ,,Ani mi nehovor. Jediná trieda, ktorú som zažil a veľmi ťažko som si s ňou dokázal poradiť. Bola to skutočne zaberačka!“ unavene som sa zviezol do kresla a zložil som si ruky do lona. Tak unavene som sa necítil už dlho. Prispel k tomu asi aj stres, ktorý som prežíval kvôli blížiacemu sa Stretnutiu, vypätie, ktoré som musel vyvíjať počas 45 minút, pričom ma neustále niečo vyrušovalo a naposledy učivo, ktoré nebolo práve jednoduché a mal som ho naučiť študentov, ktorí o to ani v najmenšom nestáli. Aspoň, že som mal dobre vypestované nervy a udržal som sa počas celej hodiny kľudný.

  ,,Nezávidím ti, ani ja to s nimi nemám ľahké. Verím ti, že to bolo náročné. Oni sú raz takí. Požiadam asi riaditeľa, aby ma pustil na ich rodičovské stretnutie a ich rodičom to tam vytmavím!“ vidieť Marca, ako sa hnevá, to nebolo tak často. Vlastne len pár krát počas obdobia, ktoré som ho poznal. A nikdy to nebolo kvôli nikomu inému ako kvôli 1.E. Zaujímavé, čo tie decká dokázali, asi si ich vyžiadam ako kmeňovú triedu, keď odídu moji po maturite a dám ich do laty, nech si Marc oddýchne.

  ,,Tak to ti prajem, potrebujú sa ukľudniť, poprípade tam pôjdem aj ja, uvidím ešte. Nemám veľmi chuť vidieť rodičov, ktorí dovolili, aby ich deti boli také, aké sú!“ a myslel som to vážne.

  ,,Tak to ti zariadim, ak budem môcť. Viem, že riaditeľ má na teba slabosť, takže ja v tom nevidím problém. Ale len tak budeš chcieť. Veď to ešte preberieme, keď sa bude blížiť rodičovské stretnutie, dobre?“

  ,,Nevidím v tom problém. Teraz ak dovolíš, musíš ísť na obed a potom mám ešte nejaké stretnutia, takže mám ešte rušný rozvrh. Už teraz ale nevládzem. Takže, maj sa a uži si dnešok. Počul som, že máš nejaké známosti...“ celkom príjemne ma prekvapilo, keď som sa dopočul, že Marc sa pustil do našej kolegyne. Bola to milá a príjemná žena v stredných rokoch a vedel som si ich predstaviť spolu.

  Videl som, ako znervóznel, ale úsmev mi napovedal, že je to tak. Preto som mu len kývol a s palcom zdvihnutým dohora som sa s ním rozlúčil. Držal som mu palce, bol to človek, ktorý si zaslúžil niekoho, kto by mu spríjemnil dovtedy nie práve ružový život.

  Najedol som sa a s plnou hlavou myšlienok som sa vybral do školského parku. Cez prestávky tam chodilo veľa študentov, no po škole bol park tichý a prázdny. Viac mi tak vyhovoval. Nepáčil sa mi v ňom hluk, sadlo mi k nemu ticho, tiché zurčanie umelého potôčika, ktorý som sám navrhol a riaditeľ mi to schválil, či šum lístia. Vtedy bola ale riečka takmer úplne zamrznutá a lístie už dávno opadlo, takže som počúval len smutný vietor, ktorý sa preháňal cez smutné konáre stromov okolo mňa. Zima mi nevadila a preto som sa usadil na ,,moju“ lavičku a nechal som sa unášať myšlienkami na to, čo malo byť. Tešil som sa na výlet a veľmi som sa netešil na Stretnutie, kde, ako som tušil, som mal byť jedným z hlavných predstaviteľov. Už som ním bol, no nikdy som Stretnutie neorganizoval, len som obiehal všetkých priateľov, kedy niektoré Stretnutia mali byť.

  ,,Ahoj!“ začul som napokon Alicin hlas a samotná Alica si prisadla ku mne. Zdala sa byť akási, zdravšia, síce bledšia ako som bol pri nej zvyknutý, no život žiaril v jej očiach.

  ,,Ahoj Alica, čo sa deje? Zdalo sa mi, že si bola nepokojná po našej hodine, čo sa stalo?“ bol som síce nedočkavý, no nechcel som na ňu tlačiť. Nech mi pekne povie všetko sama.

  ,,Cyrdan, smiem sa ťa na niečo opýtať?“ trochu ma to prekvapilo, nikdy sa nič o mne nechcela dozvedieť. Tak čo mohlo zmeniť jej názor?