Starec
Kráčam tichom ulíc, plachty plieskajú popohnané vetrom,
stĺporadie sa končí, nasleduje iba strom za stromom.
Hľadám pohľadom moju malú loďku, stála pri móle,
na nej som prerobil všetky svoje kruté mozole.
Každé ráno, skôr než slnko vyšlo, sieť som hádzal do vody,
beznádejne som vždy vyberal svoje nič bez náhody.
Hladoval som, necítil som však smútok, že nemám šťastie,
vždy, každé ďalšie ráno som vyšiel, hoc aj bez nádeje.
Nebál som sa, bol som príliš starý, nebál som sa smrti ani hladu,
moje telo si zvyklo na skúšky, horúceho ohňa a chladiaceho ľadu.
No vždy, keď som naposledy vyťahoval sieť, našiel som úlovok,
nebolo na mne vidieť radosť, neoblo ju badať navonok.
Raz sa však stalo, aj naposledy som nič vylovil z hĺbok oceánu,
aj vtedy som vytiahol sieť beznádejne a smutne prázdnu.
Poslednú rybu, ktorá bola pre mňa zabila víchrica od severu,
sadol som si teda do mojej loďky, hľadiac na tú nádheru.
Slnko zlatisto pohládzalo vlny mora, dotýkalo sa jeho okraja kradmo,
hľadal som jeho začiatok a koniec, no bolo to darmo.
Aj mňa na chvíľu osvietila jeho žiara, nádej sa mi vrátila,
už vo mne nebol smútok a bolesť, tá sa kamsi stratila.
Pochopil som, už som sa nebál straty nádeje a radosti,
bol som totiž šťastný, šťastný až od špiku kosti.
Zašlo však slnko, na oblohu vybehla luna bledá,
moje srdce odletelo k nej, doteraz ju niekde hľadá.
Ostal som stáť, mal som pocit, sťa na hladkej hladine,
bola pokojná, bolesť sa stratila v jeho tichej hlbine.
Vytesaný kameň sa zo mňa stal,
ticho som tam dni a noci stál.
Bez srdca, bez duše, bez spomienok, veď nebolo na čo spomínať,
nebolo nič radostné, čo by som naspäť chcel skutočne mať.
Stratila sa Luna i Slnko žiarivé, ostal som len ako prázdna schránka,
v mojom živote sa už nepísalo, vždy sa zatvárala iba prázdna stránka.
Odplával som k brehu, pripútal ledabolo loďku a odišiel,
kráčal som bez nádeje, pri každom kroku mi s tela odpadol diel.
Plač už nemal význam, načo plakať, keď som mal v sebe ničotu?
Cítil som v sebe, cítil som každý kúsok, cítil som pohlcujúcu prázdnotu.
Nemal som hlad, nemal som smäd, nepotreboval som žiť, bol som prázdny,
bol som čistý, bez pocitov a spomienok, tie ostali v náručí Luny.
Teraz sa vraciam, hľadám svoju loďku, pretože našiel som minulosť,
našiel som v sebe to, čo som mal, našiel som svoju precítenosť.
Vraciam sa, nemyslím na následky, len uvažujem, či zas stretnem Lunu,
a ak nie, možno stretnem niečo, čo znova brnkne na moju strunu.
